Neďaleko Apartmánov Riviéra asi 12 km , sa nachádza Prosiecka dolina , ktorá dostala od našich hostí prívlatok , najkrajšia dolina na Slovensku .
Trvá asi 6 hodín, samozrejme s rôznymi prestávkami na fotografovanie či návštevu zaujímavých objektov to môže byť viac.
Prosiecka dolina – Veľké Borové
Po príjemnej prechádzke sa dostaneme do ústia Prosieckej doliny, kde je prvá tabuľa náučného chodníka. Zároveň tadiaľto vedie modrá značka. Hneď po pár krokoch prídeme k vrátam tiesňavy, kde zurčí potok a treba ju prekonať po viacerých pomôckach na spôsob Slovenského raja. Tento úsek je však krátky. Onedlho sa stráca aj potok, keďže prejdeme miesto najvýdatnejšej vyvieračky, a ďalej pokračujeme smrekovo – bukovo – jedľovým lesom popri suchom koryte. Od ústia dolinky je to trištvrte hodiny po rázcestník Vidové, k tabuli náučného chodníka č. 5, odkiaľ sa dá odbehnúť doľava k 10 minút vzdialenému vodopádu Červené piesky. Vodopád je vysoký 15 metrov a uzatvára slepú dolinku. Prechádzka je veľmi pekná, vodopád tiež.
Po návrate na značku pokračujeme zaujímavým úsekom v úzkej tiesňave s bralami po oboch stranách. Kedysi tadiaľ viedol most, ktorý pomáhal obyvateľom okolitých dedín pri zvážaní sena a aj ako spojenie. Most zanikol koncom druhej svetovej vojny. Dnes z neho ostali zo tri železné trámy. Veľmi peknú časť túry prekonávame po železných rebríkoch. Onedlho prídeme k východu tiesňavy, ústi na krásnu lúčku so stromami na plošine Svorad. Rázcestník ponúka možnosť pokračovať po náučnom chodníku a modrej značke do Veľkého Borového, alebo odbočiť na zelenú značku doprava na vrch Prosečné. Z neho sa dá potom zbehnúť na začiatok tiesňavy Borovianka a pokračovať ďalej náučným chodníkom do Kvačian.
Ak sa vám náučný chodník páči , rozhodujeme pre variantu menšej námahy a pokračujeme v relaxačnej trase. Tá vedie po plošine, ktorá vznikla čiastočným odlesnením v minulosti. Na lúke po pravej ruke vidieť ešte starý sušiak na seno. Vpravo od nás sa rozprestiera vrch, za ním začínajú vykúkať zasnežené Západné Tatry, naľavo je plošina hôľneho charakteru. Po cca desiatich minútach prašnú cestu vystrieda úzka asfaltka a nasleduje trochu únavný zostup do Veľkého Borového. V dedine sa môžete zastaviť v hostinci pri cintoríne, kde majú dobrú cesnačku, pivo aj kofolu atď.
Borovianka
Po krátkom oddychu sa poberáme okolo cintorína smerom k tiesňave Borovianka. Najprv ideme po poľnej ceste, kde nás predbieha množstvo cyklistov. Liptov musí byť všeobecne raj pre cyklistov, podľa toho, koľko ich stretávame. Napravo od nás sa kľukatí zaujímavo meandrujúci potôčik, či skôr jeho vyschnuté koryto. Pred ústím tiesňavy sa stretávame so zelenou značkou schádzajúcou z Prosečného. Vyschnuté a dokonca machom zarastené koryto je aj v samotnej tiesňave. Ak by tiekla voda, krútila by sa v rôznych „hrncoch“ , padala cez kaskády a na niektorých miestach by určite vytvárala pekné vodopády. V čase našej návštevy bola ale schovaná niekde v podzemí a mohli sme vidieť iba zopár „hrncov“ naplnených vodou. V tiesňave nás fascinovala jej obrovská hĺbka na niektorých miestach, odporúčame sa príliš nenakláňať z chodníka nad priepasť. Neskôr sa chodník a dno potoka priblížili a zrejme sme minuli nejakú vyvieračku, lebo v potoku sa objavila voda a zaplnila tiesňavu príjemných žblnkotom.
Onedlho sme prišli k poslednej zákrute pred tým, ako by sme sa dostali na Oblazy. Na tomto mieste sa dá odbočiť neznačkovanou trasou k Ráztockému vodopádu. Nechcem nabádať k porušovaniu Zákona o ochrane prírody a krajiny (pohyb mimo TZT v chránenom území), ale je fakt, že miestni ľudia aj turisti sa touto cestou dostávajú do osady Jóbova Ráztoka, kde je známy ľudový rezbár, o čom hovorí aj tabuľa na začiatku tejto malej tiesňavy. V Ráztockom 8 metrov vysokom vodopáde bolo viac vody ako na Červených pieskoch. Vyliezli sme rebríkom ponadeň a nakukli sme ďalej do tiesňavy, ale keďže naša cesta viedla opačným smerom, vrátili sme sa a o pár minút sme boli na Oblazoch.
Mlyny
Oblazy sú krásne priestranstvo medzi dvoma kopcami, so skalnými bralami a potôčikom uprostred. Stoja tu dva drevené mlyny z počiatku 19. storočia, ktoré sú technickými pamiatkami, a ktoré majú v prenájme nadšenci z OZ Oblazy. Najprv mali dlho len spodný mlyn, na ktorom vidno pokroky. Nové mlynské koleso sa krúti a poháňa gátrovú pílu na drevo a hoblík. V pláne je aj stavba mlynice. Mlynom sa očividne robí dobrý marketing, lebo tu bolo množstvo inojazyčných návštevníkov. Hoci bez turistov toto miesto vyzerá ešte úchvatnejšie.
Do Kvačian
Od mlynov sa poberáme ešte stále po modrej značke prudko do kopca. Po kratšom stúpaní sa pripájame na červenú značku, ktorá vedie po bývalej štátnej, teraz lesnej kamenistej ceste. Na ceste je zopár vyhliadkových miest, kam je možné vyštverať sa a poobdivovať kaňon Kvačianky a hlboké bralá, vystupujúce z lesa. Treba však byť opatrný, ak by ste sa šmykli, bolo by asi po vás. Asi v polovici cesty do Kvačian odporúčam pozerať sa na skaly vpravo, všímavejší tam rozoznajú obrys tváre. Podľa miestnych je to Jánošík. Cesta končí v ústí Kvačianskej doliny v Kvačanoch. Nasleduje ešte úmorný, asi 15-minútový pochod po asfaltke do dediny.
Prajeme vám príjemný zážitok s tejto prekrásnej túry.
